Salatín (1630,2 m)

Trasa:
Ludrová - Sedlo pod Kohútom - Bohúňovo - Sedlo pod Malým Salatínom - Salatín - Ráztocké sedlo - Liptovská Lúžna

Čas: 5:00 hod.

Náročnosť: 3,5

Účastníci: Č, Ďuri, Atila

Popis:

Ranný rýchlik Slovenka nás ešte za tmy priviezol do Ružomberka. Mali sme 3/4 hodiny času a tak sme ho využili na oboznámenie sa s perifériou charakteristicky páchnuceho mesta. Okrem staručkého rušňa a krvavej oblohy ozdobenej výparmi z komínov nás zaujal najmä chlapík v žltom svetri, ktorý za neznámym účelom zhromažďoval bandasky a rôzne nádoby s vodou na konci autobusovej stanice. Na chvíľu sa pristavil aj pri diaľkovom autobuse a spolu so šoférom prevádzali záhadné operácie s premiestňovaním vody vrámci batožinového priestoru. Kým sme stihli rozlúštiť záhadu, prišiel náš autobus a my sme sa odviezli do Ludrovej. Od hríbika sme popri záhrade prešli ku pekne upravenému altánku so studničkou, kde sme sa prichystali na túru. Vyrazili sme do kopca po lúčke, značku sme však nevideli. Prešli sme popod stĺpy elektrického vedenia a rozhodli sa ísť proti vrstevnici rovno nahor. Stúpali sme dosť príkrym svahom, až sme asi po pol hodinke vyšli na lesnú cestu. Chvíľu sme kráčali po nej, potom sme odbočili na smerom na najvyšší bod na okolí. Porovnali sme terén s mapou a ako sme aj tušili, stáli sme na vrchole Kohúta. Ďuri vytýčil smer a počas zostupu z hrebeňa sme došli na lúčku na ktorej stál hríbik s označením Sedlo pod Kohútom. Pokračovali sme do kopca, išli sme krížom cez rúbanisko, aj keď značka šla po lesnej ceste. Po necelej pol hodinke sme došli k salašu. Objekt je voľne prístupný a vybavený okrem iných vymožeností aj pieckou na drevo. Od salaša k hríbiku Bohúňovo je to za pár minút. Za hríbikom sme vkročili na úzky lesný traverzový chodník, ktorý nás doviedol až na hôľnato-skalnatý terén sedla pod Malým Salatínom. V tomto malebnom prostredí sme si vychutnali prvé výhľady a chvíľu si oddýchli. Čas nás už súril a tak sme pokračovali v stúpaní. Našli sme hríbik Úplazy, no čoskoro sme opäť značku stratili a pokračovali po hrebeni. Museli sme sa však vrátiť, lebo zostupová trasa týmto smerom bola dosť nebezpečná. Zbehli sme po stráni trocha nižšie a opäť sa ocitli na značke. Objavila sa kosodrevina, sklon stúpania bol výraznejší. Navyše postup sťažovali korene kosodreviny pokryté inoväťou. Asi po dvadsiatich minútach sme dosť vyčerpaní konečne došli na vrchol Salatína. Vďaka dobrému počasiu bolo dovidieť naozaj ďaleko, takže okrem vrcholov Veľkej Fatry sme mali možnosť pozorovať Veľký Rozsutec, Stoh, centrálny hrebeň Nízkych Tatier, Sinú, Západné a Vysoké Tatry. Po chvíli Atila začal javiť známky znepokojenia a my sme začuli ženské hlasy. Onedlho sa objavili 3 turistky zo Západného Slovenska, ktoré na veľké Atilovo potešenie nasledovala kolegyňa s 9 ročnou sučkou. Chceli sme stihnúť autobus z Ludrovej a tak sme sa dlho nezdržiavali a pokračovali ďalej. Na hríbiku asi 5 min. pod vrcholom boli udané len 2 smery, jeden naspäť po zelenej do Ludrovej, druhý po červenej do Liptovskej Lúžnej. Neuvedomili sme si, že chýba smer po červenej na Ludrovú a automaticky sme sa vybrali červenou značkou. Zostup do Ráztockého sedla sme zvládli za menej ako pol hodiny. Tu sme si uvedomili, že sme sa odklonili od pôvodného zámeru a nezostáva nám nič iné, ako pokračovať do Liptovskej Lúžnej. Mobilný asistent nám potvrdil výhodné spiatočné spojenie a tak sme rezko vykročili. Lesná cesta bola rozbahnená v dôsledku ťažby dreva a tak sme si nemohli nevšimnúť pomerne veľké medvedie stopy. Asi po 40 minútach sme opustili les a kráčali sme po hradskej pomedzi kopčeky pokryté pasienkami a pasúcimi sa ovečkami. Zanedlho sme vošli do dediny a našli autobusovú zastávku. Autobus prišiel načas a cez Liptovskú osadu nás odviezol naspäť do Ružomberka. Asi po hodinke nám išiel vlak do Lendaku. Zrelaxovaní sme nastúpili do vlaku, nasli voľné kupé a tesne pred ôsmou vystúpili na domovskej lendackej stanici.