Východná Vysoká (2428,6 m), sedlo Prielom (2290,4 m)

Trasa:
Starý Smokovec - Rázcestie nad zrubami - Velická poľana - Sliezsky dom - Poľský hrebeň -Východná Vysoká - Poľský hrebeň - sedlo Prielom - Zbojnícka chata - Starolesnianska poľana - Hrebienok

Čas: 9:00 hod.

Náročnosť: 3,5

Účastníci: Č, Ďuri

Popis:

O 5.30 už sme IC-čkom z Lendaku vyrazili do Popradu. Po prestupe na električku sme o pol ôsmej vystúpili v Starom Smokovci a vyrazili na Sliezsky dom. Trasa najprv vedie pomedzi penzióny a asi po 10 minútach odbočí smerom ku štítom. Po chvíľke pochodu cez pomaly sa obnovujúci porast po pamätnej víchrici sa vnárame do lesa. Z diaľky počuť ľudské hlasy a keď sa dostatočne priblížime, môžme pozorovať drevorubačov pri práci. Neďaleko počuť praskanie rúbaného stromu a preto nebezpečný úsek radšej prebehujeme. Až po Rázcestie nad zrubami stúpame ihličnatým lesom. Od rázcestia k Sliezkemu domu je to už len cca hodinka. Po ľavej strane sa nám pomedzi smreky ukazuje masív Gerlachu. Vojdeme do pásma kosodreviny a v diaľke už vidíme Sliezsky dom. Od hríbika je to už len 15 minút a 100 metrové prevýšenie. Úsek zdolávame v rekordnom čase a zamierime si to do Klubu horských vodcov, kde sa posilníme čajom Mistral podľa vlastného výberu a extrémne hustou hrachovou polievkou. Posilnení sme sa pustili do vyše 600 metrového prevýšenia na Poľský hrebeň. Obišli sme Velické pleso a popri Velickom vodopáde vystúpali na Kvetnicu. Minuli sme osamelo sa pasúceho kamzíka a po značke zabočili smerom k Dlhému plesu. Ďuri tu dosiahol svoj osobný výškový rekord /2000 m/, ktorý tohto dňa ešte nespočetne krát prekonal. Smerom od Sliezskeho domu sa začala dvíhať hmla a o chvíľu úplne zakryla končiare aj samotnú Východnú Vysokú. Následne na to Sony Cybershot vypovedal službu. Pred dvanástou sme vyšli na Poľský hrebeň, trocha si oddýchli a v pomerne rušnej premávke vyrazili na Východnú Vysokú. V čase podľa hríbika sme dorazili na vrchol. Hmla sa na chvíľu roztrhala a okrem okolitých štítov bolo možné pozorovať aj Zbojnícku chatu a Sliezsky dom. Trocha sa rozfúkalo a tak sme sa vrátili na Poľský hrebeň. Rozhodli sme sa, ze pre návrat si vyberieme obtiažnejšiu alternatívu cez sedlo Prielom. Zostúpili sme teda a popri Zamrznutom plese začali prekonávať cca 250 metrové prevýšenie. Po asi 45 minútach a prekonaní úsekov zaistených reťazami sme vyšli so sedla, ktoré okupovala skupina nadpriemerne hlučných a hyperaktívnych poliakov vo vyššom strednom veku. Vychutnali sme si teda hurhaj a začali zostupovať ku Zbojníckej chate. Chceli sme sa vyhnúť hlučnému zoskupeniu za nami, avšak upadli sme do pasce, keď sme dobehli predvoj, ktorý nebadane vyslali ešte pred našim zostupom. Používali rafinované techniky zdržiavania pri zostupe, napr. v kritických úsekoch, kde ledva mohol prejsť jeden človek, z posledných síl, totálne dehydrovaní, vytiahli vodu aby sa mohli napiť, alebo sa na exponovaných úsekoch začali v rôznych kombináciách, permutáciách a variáciách fotiť. Zázračným spôsobom sa nám podarilo predbehnúť ich a pokračovali sme v ceste na Zbojníčku. Asi 20 minút pred chatou sa spustil dážď, tak sme pridali do kroku, aby sme si zaistili miesto na chate. Na chate bolo samozrejme preplnené, ale nakoniec sme sa usadili v rohu. Dali sme si čaj a guľáš. Okrem nevšímavého prístupu personálu nás zarazila aj nezvyklá cenová politika. Dvojciferné ceny nápojov vždy končia číslom 5. Takže pri kombinácii jedla a nápoja sa platí opäť suma končiaca 5. Personál sa opýta, či máte 5 korún a väčšine zákazníkov sa drobné nechce hľadať, takže klient cenu obvykle zaokrúhli o 5 nahor. V hlučnej a vydýchanej miestnosti sme zotrvali nevyhnutnú dobu a keď sa dážď zmiernil, začali sme Veľkou studenou dolinou zostupovať na Starolesniansku poľanu. Asi po hodine a pol sme opustili pásmo kosodreviny a vkročili do lesa. Po dvadsiatich minútach sme prišli k hríbiku, od ktorého to po červenej na Hrebienok trvalo cca 15 minút. Kúpili sme si lístok na zubačku a v bufete čakali, kým neotvoria nástupište. V Starom Smokovci sme vystúpili a do nástupu na električku do Popradu sme mali asi 3 minúty. Naštastie nás sprievodca počkal a električku sme stihli. Ešte nastala komplikácia s nákupom lístka za mince z automatu v električke, ktorá vyvrcholila spoluprácou viacerých cestujúcich pri povinnom označení čerstvo vytlačeného lístka v označovači pomerne vzdialenom od automatu. Keď sme dorazili do Popradu, vďaka skvele zosynchronizovanému grafikonu ŽSR sme na zakúpenie lístkov a prestup mali k dispozícii necelé 3 minúty. Neuveriteľným šťastím sa nám podarilo stihnúť aj túto záverečnú etapu spiatočnej cesty a tak sme síce s meškaním, ale predsa, po 21.00 vystúpili v Lendaku.