Kráľova hoľa patrí k mojim najobľúbenejším vrcholom. Za jednoznačne najkrajšiu prístupovú trasu považujem túru z Pustého poľa (vlaková zastávka Vernár) cez prírodnú rezerváciu Martalúzka.
Z Pustého poľa do Zadnej doliny
Úvodná, vyše štvorkilometrová pasáž vedie asfaltkou hore Zadnou dolinou po zelenej značke. Stúpanie je nenáročné a tak si v príjemne slnečnom počasí môžeme vychutnávať prebúdzajúcu sa jarnú prírodu. Po necelej hodinke svižnej chôdze prichádzame k hospodárskym budovám. Smerovník oznamuje, že k Zadnej Nemeckej je to ešte pol hodinu a na Martalúzku 1:20. Odbočka na žltú značku je veľmi nenápadná a je umiestnená na rohu drevenice postavenej na ľavej strane cesty.
450 metrové prevýšenie na Martalúzku
Vnárame sa do smrekového lesa, prekročíme potok a začína výrazné stúpanie. V tienistejších zákutiach porastu sa objavujú doposiaľ neroztopené snehové polia. Po necelej polhodinke vychádzame z prítmia lesa na slnkom zaliatu zvážnicu pokrytú súvislou vrstvou snehu. Chvíľku si vydýchneme a čoskoro mokrý sneh preverí vodeodolnosť našich topánok. Za ľavotočivou zákrutou žltá značka odbočuje doprava. Prudko stúpame lesom, ktorý pôsobí skutočne prastarým dojmom. Len zopár stromov krížom spadnutých cez cestičku je prepílených, zvyšné musíme prekračovať, alebo obchádzať. Ľudské stopy v snehu sú málo zreteľné, zrejme tadiaľto už dlhšiu dobu nikto nešiel. Po čase začnú pred nami pomedzi konáre stromov presvitať slnečné lúče a my vstupujeme do malebne vymodelovaného skalného amfiteátra Martalúzky. Táto rezervácia je domovom početných populácií živočíšnych a rastlinných druhov. Zložíme sa na slnkom vyhriatom miestečku a občerstvíme sa ciabattami plnenými šalátom, ementálom a olivovým olejom. Výdatne posilnení sa púšťame do poslednej etapy výstupu na vrchol Martalúzky. Počas letnej turistickej sezóny je výstup skalnatým útesom popri prameni Hnilca príjemným adrenalínovým spestrením túry. Dnes však bojujeme so snehom, miestami sa zabárame až po pás. Po 20 minútach boja vysilení zdolávame tento úsek, po ľavej strane sa majestátne týči kráľovohoľský vysielač a po pravej strane Tatry.
Kráľovohorský vysielač na obzore
Chvíľku oddychujeme pri smerovníku a vydávame sa na záverečnú etapu s 390 metrovým prevýšením. Vrchol je na dohľad, ale výstup neprešliapaným snehom značne vyčerpáva. Odmenou za vynakladanú námahu je výborné počasie, ktoré pri predchádzajúcich výstupoch bolo často o dosť horšie. Po dlhom trápení o jednej prichádzame k betónovému monolitu a smerovníku na Kráľovej holi. Fotíme sa, vychutnávame si výhľady a oddychujeme.
Zostup do Telgárta
Veľa času nám však neostáva, musíme stihnúť vlak z Telgárta o 15.50. Pri zostupe nám hrubá vrstva snehu vyhovuje, môžeme bez obáv bežať, sneh bezpečne tlmí nárazy a zostup teda prebieha rýchlo a „zábavnou“ formou. Vo výbornom čase prichádzame ku kamennej budove výmenníka neďaleko prameňa Zubrovice. Usadíme sa na slniečku na „priedomí“ , posilňujeme sa orechmi a čajom. Zostup popod elektrické vedenie prebieha bez komplikácií, čoskoro prichádzame k smerovníkom Pasienky II a Pasienky I. Na príjemnej lúčke posledného smerovníka opäť oddychujeme. Máme dostatočnú časovú rezervu, takže sa nemusíme ponáhľať. Po chvíli vchádzame do dediny, míňame Obecný úrad, z ktorého vychádzajú šťastní voliči. V automate si kupujeme mlieko, neodolali sme, keďže sme ráno cestou vlakom pozorovali voľne sa pasúci rožný dobytok.
Záver
Túto túru odporúčam hlavne pre jej rozmanitosť. Prechod prírodnou rezerváciou Martalúzka rozhodne z pamäti nevyprchá a nádherné výhľady z vrchola Kráľovej hole na Horehron, hrebeň Nízkych Tatier, Vysoké a Západné Tatry sú viac ako primeranou odmenou za vynaloženú námahu.
Počas zimných mesiacov je podľa mňa vhodnejšie použiť prístupovú a zostupovú cestu z Telgárta, alebo Šumiaca, cez Martalúzku je predsa len pohyb turistov zriedkavejší a prípadný návštevník sa môže potrápiť s neprešliapaným snehom.
