Jahňací štít zo Skalnatého plesa

Ostatní členovia zoskupenia sa zabávali na feste v Snine, ja som sa radšej rozhodol skompletizovať porfólio prístupných tatranských štítov výstupom na Jahňací štít. Vlakom z Lendaku som došiel do Popradu a prestúpil na autobus do Tatranskej Lomnice. Z autobusovej stanice som rýchlym tempom vykročil ku kabínkovej lanovke. Chcel som vyraziť ešte pred prvými návalmi návštevníkov, čo sa nakoniec aj podarilo. V kabínke som sedel so sympatickým párom v očakávaní. Pri Skalnatom plese som sa rozlúčil a vydal sa na Veľkú Svišťovku. Sedlo pod Svišťovkou je podľa hríbika vzdialené 1:15 hod. Spočiatku výrazné stúpanie kamenistým terénom vystriedal relatívne pohodlný, kameňmi vydláždený chodník. Z chodníka som pozoroval trasu zo sedla pod Malou Svišťovkou, ktorú sme v apríli len tak tak zvládli. Do sedla som stretol len zopár oproti idúcich turistov. Zo sedla na vrchol Veľkej Svišťovky je to len pár minút. Tu som sa zoznámil s veľmi sympatickou mladou dievčinou. Spala s partiou na Brnčalke a mali v pláne prejsť po magistrále Vysoké Tatry. Chvíľu sme podebatili, ale čas ma tlačil, tak som sa pobral na Brnčalku. Traverz zo Svišťovky je dosť nepríjemný a prudký, miestami je nutné si vypomáhať reťazami. Po absolvovaní tohto úseku sa vpodstate ide už len po rovinke medzi lopúchmi až ku Zelenému plesu a Brnčalke. Vonku na slniečku som sa osviežil a pripravil na výstup na Jahňací štít, od hríbika je to dve a pol hodiny. Obišiel som volejbalové hrisko s mantinelmi z drevených polien a začal vystupovať strmým terénom. Asi po trištvrte hodine som prišiel k malému plesu, od ktorého začínal sutinový chodník. Neďaleko chodníka sa kľudne pásol kamzík, nenechajúc sa vyrušiť z obedňajšej siesty. Po prejdení malého snehového poľa a zdolaní ďalších výškových metrov prišli na rad opäť reťaze. Po nejakom čase som vyšľapal na Kolový priechod. Z priechodu je to na vrchol už asi len 20 minút. Väčšinou sa ide skalnatým hrebeňom, miestami aj vyšľapaným chodníkom. Aj keď je Jahňací štít len 2 230 m vysoký, námahu odmení prekrásnym výhľadom na Belianske Tatry, Veľké Biele pleso, Zelené pleso... Jednoducho nádhera. Konečne prišiel čas na obed a tak som sa z chuti najedol. Chcel som stihnúť autobus v nejakom normálnom čase a tak som asi po pol hodine začal zostup. Na suťovom chodníku bolo teraz pre zmenu kamzíkov podstatne viac, vzorne pózujúc fotografom. Obloha sa začínala zaťahovať a tak som pridal do kroku. Po pár minútach začali udierať blesky a padať dážď. Obliekol som si pršiplášť a zrýchleným tempom som začal zostupovať. Po ceste som sa ešte snažil odradiť dvoch mladých Nemcov od výstupu nahor, ale nedali si poradiť. Bezpečne som dorazil na preplnenú chatu, našiel si voľné miesto a zasýtil sa teplou polievkou. Vyčkal som, kým dážď začal ustávať a pobral sa dole na Bielu vodu. Podľa hríbika to malo trvať ešte 2:30 hod. Napriek občasnému foteniu sa mi podarilo prísť ešte pred limitom. Cestou som pofotil aj krúpy v lese, ktoré priniesla letná búrka. Na zastávke čakala masa Nemcov a dostať sa dnu do autobusu si vyžadovalo značnú dávku asertivity, až egoizmu, ale nakoniec sa mi to podarilo. V Poprade som prestúpil na osobný vlak do Lendaku a spokojne sa odviezol domov.