Zlatý stôl

Priemer: 5 (1 hlas)
Nadmorská výška: 
1 322.00 m n. m.
Trasa: 

Stará voda - Zlatý stôl - Stará voda

Prevýšenie: 
897 m
Dĺžka túry: 
14 km
Trvanie túry: 
4:00 hod.
Obtiažnosť túry: 
3.5
Dátum túry: 
03.02.2008
Účastníci:
Črevo
Kato
Kuko
Atila pod Kojšovou hoľou
Belinda Skarak
Burzum Rafi Tal Affar
Popis túry: 

Ráno o siedmej nás K vyzdvihol autom a po úvodných peripetiách sme okolo ôsmej vyrazili z Lendaku. Cestou sme sa zastavili v Helcmanovciach v reštaurácii U orla, kde nás svojim ušľachtilým výzorom a šarmantným prejavom veľmi milo prekvapila slečna vedúca . Nemohli sme sa ešte nezastaviť pred kultovným artefaktom pochádzajúcim zrejme z dielne miestnej odnože Neue Slowenische Kunst a neurobiť pár záberov do pamätníčka. Po týchto kultúrnych aktivitách sme konečne nasadli do auta a dorazili do Starej vody, nášho východiskového bodu. Cieľom bol výstup na Zlatý stôl, najvyšší vrch Volovských vrchov. Podľa ľudovej povesti obedoval na vrchole pri svojich potulkách krajom kráľ Matej Korvín, odtiaľ pochádza miestny názov vrchu - Kráľov stôl.
Hríbik oznamoval, že výstup bude trvať niečo vyše dvoch hodín. Čas už bol dosť pokročilý, ale odhadovali sme, že by sme mali vyvrcholiť okolo 12. Modrá značka vedie lesíkom a kopíruje zvážnicu, čo sme cestou naspäť aj celkom využili. Asi po 3/4 hodinke sa nám na rázcestiach postupne odkrývali výhľady na blízke okolie a na Vysoké Tatry v celej svojej nádhere. Viackrát sme križovali zvážnicu, až sme napokon prišli ku pňu na ktorom bola šípka doľava. Tu už sneh miestami siahal aj po kolená a náš postup sa spomalil. Po asi pol hodinke sa pred nami zjavil polom a značka sa prirodzene vytratila. Domnievali sme sa, že najlepšie bude vyšľapať na horizont, keďže náš cieľ už iste nebude ďaleko. Vyšli sme teda na víchricou zničený hrebeň a okrem prudkého vetra nás privítali úchvatné výhľady. Boli sme už vyhladovení a unavení z brodenia snehom a napadali nás zajačie úmysly. Tentokrát nás podržal K a po krátkom občerstvení za vyvráteným stromom sme pokračovali ďalej. Zišli sme do sedla a začalo ďalšie stúpanie. Sneh začínal byť miestami "vajcový", čo robilo problémy najmä urasteným K a K. Č so psami snehovú pokrývku zvládali na hranici únosnosti. Vošli sme teda do lesa a miestami nadávajúc, miestami smejúc sa z bizarnej situácie pokračovali vo výstupe. Na niektorých úsekoch K a K museli postupovať po štyroch aby rozložili svoju váhu a nezabárali sa. Takýmto spôsobom za hurónskeho smiechu konečne dosiahli vrchol. Boli už vyše 2 hodiny po poludní a ako je z nemenovaného filmu o Mount Evereste známe, je to zároveň aj najvyšší čas na návrat /zostupy v neskorších časoch spravidla končia tragicky.../. Rýchlo sme teda aj so psíkmi pojedli a vydali sa na cestu späť. Zostup na počudovanie prebiehal oveľa rýchlejšie, ako sme si mysleli, sneh už bol vyšľapaný a "vajcové" miesta zreteľne viditeľné. Pokračovali sme takmer bez zastávky až na rázcestie so zvážnicou, zišli zo značky a ďalej kráčali už len v miernom snehu. Okolo piatej sme s nohami premočenými od napadaného snehu dorazili k autu a bez ďalších prestávok vyrazili naspäť do Lendaku.