Sedlo pod Malou Svišťovkou

Na tento deň sme si vybrali jednu z mála v zime prístupných trás vo Vysokých Tatrách. Predpoveď HZS na tento deň je priaznivá, nehrozí ani lavínové nebezpečenstvo. V Tatranskej Lomnici sme sa dosť dlho zdržali v reštaurácii, potom sme ešte trocha poblúdili pri hľadaní východiskovej pozície, keď sme namiesto pôvodnej lanovky zamierili k novej lanovke na Skalnaté pleso. Prechádzame okolo Grandhotela a za natierame sa opaľovacím krémom. Hodinová trasa po zelenej na stanicu Štart vedie stúpajúcim terénom, okolie je po kalamite dosť neutešivé. Na stanici štart si dávame oddych a ďalej sa vyberáme po modrej. Kráčame mokrým snehom v ihličnatom lese, ojedinele stretávame turistov kráčajúcich opačným smerom. Tesne za rázcestím, z ktorého je možné ísť na Chatu pri Zelenom plese, strácame značku, ale po chvíli nájdeme správny smer. Terén začína byť náročnejší, snehu pribúda, čo nám dosť komplikuje pohyb a výrazne nás to spomaľuje. Konečne prichádzame na sedlo pod Malou Svišťovkou, odkiaľ je nádherný výhľad na Lomnický štít. Trasu, čo nás ešte čaká, máme pred sebou ako na dlani. Dáme si suchý obed a zvažujeme čo ďalej. Naspäť sa nám už ísť neoplatí, podľa mapy je to na Skalnaté pleso 45 minút. Slnko svieti a na túto dobu je pomerne teplo. Pokračujeme teda ďalej. Spočiatku, kým neprídeme na traverz popod Kežmarský štít, to ide relatívne dobre. Snehová vrstva na traverze je hlbošia a sneh je ťažký a mokrý. K a K so svojimi urastenými postavami začínajú mať problémy. Zabárajú sa do snehu miestami až po rozkrok. Navyše K má obuté len trampky, nohy už má celé premočené a tak každú chvíľu stojíme a oddychujeme. Toto peklo trvalo snáď 2 hodiny, prichádzame ku Skalnatému plesu, fotíme Lomničák a zisťujeme, že posledná lanovka do Tatranskej Lomnice už odišla. Objekt vôbec nie je uzamknutý, kto by tu už bol o tomto čase okrem zamestnacov. Vyčerpaní prichádzame na Skalnatú chatu. Správcom je známy horský nosič Ladislav Kulanga. Na naše otázky nám odpovedá úsečne, asi by už chcel mať pokoj a tak dopíjame čaj a po zjazdovke klesáme nadol. Začína sa stmievať, nepríjemný postup v snehu pomaly vystrieda kamenistý terén. K začína pociťovať neznesiteľnú bolesť v kolene. Pri stanici Štart hádžeme do okien kamienky, aby sme upútali pozornosť personálu. Po dlhej chvíli niekto vykukne a oznámi nám, že auto tam nemajú, že chodí len sporadicky so zásobami. K využíva svoje konexie a volá správcovi nemenovaného hotela do Lomnice. Ten po nás okamžite vyráža, cesta je našťastie zjazdná a po pol hodine čakania sa už vezieme dole. Vybaví nám ešte auto do Popradu a zničení nasadáme do vlaku smerujúceho na Lendak.