Chopok z Jasnej

Priemer: 5 (1 hlas)
Nadmorská výška: 
2 024.00 m n. m.
Trasa: 

Jasná pod Chopkom - Luková - Chopok - Dereše - Sedlo Poľana - Tri vody - Jasná pod Chopkom

Prevýšenie: 
1 000 m
Dĺžka túry: 
15 km
Trvanie túry: 
6:15 hod.
Obtiažnosť túry: 
3
Dátum túry: 
10.01.2009
Účastníci:
Črevo
Ďuri
Atila pod Kojšovou hoľou
Popis túry: 

Krátko po štvrtej hodine ráno sme s rýchlikom Slovenka vyrazili z Lendaku. V Mikuláši sme sa presunuli na autobusovú stanicu, kde sa už začínali zhlukovať pasažieri smerujúci do Jasnej. Rad sa vytváral nie podľa toho, kto kedy prišiel, ale podľa stupňa individuálnej asertivity, takže pri nastupovaní do autobusu biblicky vchádzali ako prví tí, čo prišli medzi poslednými. Ešte za tmy sme okolo siedmej vystúpili na konečnej. Aby sme čím skôr boli na Chopku, opustili sme pôvodný plán postupu cez sedlo Poľany a vybrali sa nahor popod vlek. O pol deviatej mali spustiť lanovku, takže sme si museli švihnúť. Svah bol čerstvo zratrakovaný, takže sme sa pri výstupe ani veľmi nezabárali. Prevýšenie bolo dosť príkre, a keď spustili sedačku, ešte sme pridali do kroku. Lanovka pravdepodobne vyviezla na Lukovú personál, lebo po čase sa opäť zastavila. S pribúdajúcim svetlom a výškovými metrami sme mohli pozorovať inverziu, ktorá nás sprevádzala až do konca túry. Siná, Veľký Choč a Západné Tatry sa vynárali z hustého mliečneho koktailu. Okolo ôsmej sme stáli na prvej medzizastávke - Lukovej. Dali sme sa do reči so sympatickým chlapíkom s Vysokých Tatier, ktorý tu brigádoval. Oboznámil nás so smerom ďalšieho postupu, aj s faktom, že na severnej strane Chopku je cca 60-70 cm snehu, kým na južnej miestami aj 2 metre. Oddýchnutí sme začali zdolávať záverečnú etapu výstupu. Kráčali sme popod stožiare. Čím vyššie sme stúpali, tým viac boli obalené snehovou vrstvou vytvárajúcou bizarné útvary. Krátko pred deviatou sme sa ocitli pri meteorologickej stanici. Minuli sme hríbik a vybrali sa na samotný vrchol. Pri Kamienke Atiho očakávali súkmeňovci a okamžite sa zapojil do nemej hry. Vlčiak bez obojka sa rozhodol zdolať vrchol spolu s nami. Cestou naháňal Atiho a keďže bol enormne väčší a až nadprieme otravný, Ďuri ho nekompromisným basom zahnal na ústup. Ati si konečne oddýchol a my sme sa ocitli na vrchole. Bolo 9 hodín, nádherné slnečné počasie a pocitovo nad nulou. Výhľady boli úchvatné, zo spomínanej inverzie vystupovali Vysoké a Západné Tatry, Siná, Veľký Choč, Malá a Veľká Fatra, ba dokonca niektorí tvrdili, že vidno aj Matru. Na vrchole sme sa občerstvili a asi po hodinke sme sa pobrali na Dereše. Prešli sme pomedzi lyžiarov a keď ich hlavný nápor trocha utíchol, stretli sme jediného pešieho turistu za celý deň. Chlapík ráno vyrazil nami plánovanou cestou, takže pri popise útrap, ktorými musel prejsť, kým sa dostal na sedlo Poľany, sme si s úľavou vydýchli. Pobrali sme sa teda ďalej. Postup už nebol taký ideálny ako ráno, sneh bol neupravený a my sme sa začínali zabárať do snehu. Nebolo to až také kritické, ale aj tak nás to mierne vyčerpalo a boli sme radi, keď sme sa ocitli na vrchole Derešov. Výhľady boli snáď ešte krajšie ako z Chopku a tak sme sa chvíľu kochali. Na sedlo sme postupovali tyčovým značením vedúcim zväčša po úbočí hrebeňa. Domnievali sme sa, že sedlo je blízko, avšak museli sme párkrát vystúpať a potom klesnúť, kým sme tam došli. Na sedle nebol nikto, začal pofukovať vietor. Po chvíli sa na horizonte zjavil skialpinista, ktorý vyšľapal žľabom z Troch vôd. Pustili sme sa dole známym smerom, avšak po chvíli sa obrysy chodníka vytratili v snehu a my sme intuitívne zostupovali lavínovým svahom. Sneh pokrýval kosodrevinu, pri chôdzi podozrivo dunel a my povzbudení zvýšeným adrenalínom sme sa snažili čím skôr dostať do bezpečia. Keď sme zišli z nebezpečného svahu, dali sme sa do reči so skupinkou ďalších skialpinistov, ktorí to mali namierené na Chabenec. Teraz sme si uvedomili, čím všetkým musel prejsť osamelý chodec, ktorého sme stretli pred obedom - zdolanie lavínového svahu a vysokej nevyšľapanej snehovej vrstvy až po Tri vody. Do odchodu autobusu sme mali slušnú časovú rezervu a tak sme si vychutnávali zostup zasneženým lesom. Na zastávku sme si to strihli okolo primrznutého Vrbického plesa. Na autobus sme si počkali cca pol hodinku a uvelebení na zadnom sedadle sme sa odviezli do Mikuláša. Dali sme si tradičný čaj v reštaurácii na stanici a nastúpili na zmeškaný rýchlik do Lendaku. O šiestej večer sme sa rozlúčili v Lendaku na stanici a pobrali sa domov.